Šport

Na prelome kalendárnych rokov všetci oslavovali, len skalickí hokejisti smútili. Umiestnenie seniorského tímu v ligovej tabuľke síce nebolo dôstojné (nižšie už to nešlo), no aj napriek tomu stále jestvovala chuť zabrať v poslednej fázy základnej časti a vyhnúť sa toľko nepríjemnej baráži. Mrazivý a pochmúrny január však priniesol okrem nevyspytateľného počasia aj jedno zásadné rozuzlenie, ktoré znamenalo koniec všetkým nádejám. Sponzori, ktorí sľúbili vykrytie zvyšnej časti sezónneho rozpočtu, neodpovedali opakovaným volaniam klubového vedenia a chladným zostalo i samo mesto. To mesto, ktoré posledné roky stálo pri hokeji s pomocnou rukou a pred aktuálnym ročníkom odtrhlo klubu mládež, pretože ,,..tí chlapci potrebujú rásť pod ich krídlami…“ – transparentne, okázalo. Vadilo mu, že nedokáže kontrolovať peniaze, ktoré do klubu na mládež dáva a preto si vytvorilo svoj vlastný neziskový oddiel. Na ktorý prispieva nielen väčšou sumou z mestských peňazí, ale ktorý sa výchovnou štruktúrou nijako nezmenil. Tréneri aj metódy zostali, platy sa zvýšili, riaditelia sa striedali. Dnes táto hra, blížiaca sa ku komediálnemu žánru, píše len dvanásty mesiac. A možno práve ješitnosť ako táto stála za onou chladnosťou.

Písal sa 27. január 2016, kedy sa konalo mestské zastupiteľstvo, ktorého sa zúčastnil generálny manažér klubu ako vyslanec poslednej nádeje. A všetko to začalo práve tu. Dlhý a pod úroveň volajúci mediálny boj, ktorý sa podpísal pod koniec seniorského hokeja, odštartovala jedna účelová a plným dúškom vinná slovná formulácia, ktorú vsunul primátor mesta, Ľudovít Barát, do úst generálnemu manažérovi. Ten ho označil za človeka, ktorý prišiel zastupiteľstvo vydierať a postavil ho pred jasné rozhodnutie, ktoré malo ovplyvniť ďalšie kroky k záchrane. Brániť sa proti takémuto obvineniu, ktoré sa stalo predmetom následného mediálneho výstupu primátora do pochybného regionálneho média, bolo takmer zbytočné. Každý triezvo uvažujúci človek, ktorý mal aspoň najmenšiu vôlu overiť si pravdivosť týchto slov, tak mohol učiniť vypočutím si audionahrávky z tohto zasadnutia. Presnejšie, mohol by. Ak by nahrávka bola vôbec dostupná. Uverejnená bola až 16. februára, o dva týždne neskôr, než býva zvykom. Prečo asi? Nie že by niečo zmenila, to nie. Bola však prvým jasným dôkazom, ako neprofesionálne, účelovo a manipulatívne sa vedenie nášho mesta zachovalo. To, čo sa dalo vyriešiť za zatvorenými dverami, sa stalo akousi verejnou popravou, či skôr výsmechom. Podieľali sa na ňom aj všetci tí, ktorí s plnými rukami chlebíčkov a očiek sledovali pár rokov dozadu najväčšie úspechy z popredných miest. Vtedy si pochutili opäť.

Osud seniorského hokeja je dnes už každému známy. Skončil. Vedeniu klubu sa nepodarilo nájsť potrebné financie a zložiť schopný káder, ktorý bol zárukou zachovania extraligovej príslušnosti. Čia chyba to bola, je dnes už zbytočné špekulovať. Pod koniec sa podpísali všetci tí, ktorí ho riadili, rovnako ako tí, ktorí ho zachrániť mohli. Ťažkou a zrejme poslednou ranou pre jeho slabo pulzujúce srdce bola rozpoltenosť vnútorného štábu. Dnes o tom písať nebudem, snáď inokedy. Je však na výsosť smutné, že práve v takýchto chvíľach nedržalo jadro pohromade. Žiaľ, niektorí jeho členovia vycítili šancu povstať z popola a poriadne sa nadýchnuť. A v týchto dňoch sú to práve oni, ktorí pod svojimi krídlami združujú nový tím. Aha, aby som nezabudol. V utorok poobede sa pred našim činžiakom objavila zaujímavá dvojica. Žigo Pálffy a Peťo Oremus. Najprv som si myslel, že len zastali a nad niečim dumajú, no po chvíli sa z vchodových dverí vynoril bývalý skalický hokejista, ktorý ich vrúcne privítal. Nie že by som chcel počúvať, ale… k meritu veci. Hokej neskončil. On sa len reinkarnoval. MHKM si totiž zaregistroval svoj vlastný seniorský oddiel a lanári teraz bývalých hráčov, ktorí nestáli pol storočia na korčuliach, aby okúsili čaro druhej a na výsosť amatérskej ligy (fanúšikovia fajnšmekri, tešte sa!). A to všetko pod hlavičkou mesta a jeho financií. Tých, ktoré chýbali k záchrane EXTRALIGOVÉHO hokeja. Nuž, zahodili sme klub s osemdesiatročnou tradíciou a šancu vidieť to najlepšie, čo najvyššia liga ponúka. Naproti tomu uvidíme Hamuliakovo či Trstenú so starou gardou, ktorá tak smutne pripomína osud slovenského hokeja.

Requiescat in pace, HK 36 Skalica!